Ruské reminiscencie

Autor: Ivan Štefanec | 2.1.2013 o 21:02 | Karma článku: 9,52 | Prečítané:  861x

Mal som to šťastie, že som navštívil už všetky kontinenty (okrem Antarktídy), ale do Ruska som zatiaľ nemal dôvod vycestovať. Konečne sa ten dôvod našiel, keďže hokejový Slovan hral na sklonku roka svoje zápasy v Moskve a Petrohrade. Krátko som teda spoznal dve najväčšie ruské mestá ako turista a chcem sa s Vami podeliť o svoje zážitky.

1.       Bumažky a úradné postupy

 

Podľa rozprávania znalcov za socíku majú bumažky síce najlepšie roky už zrejme za sebou, ale ich pozícia je stále silná. Okrem vízovej povinnosti som dostal ne letisku opečiatkovaný papier pre Rusko a v hoteli ku tomu pribudla aj ďalšia bumažka pre pobyt v Moskve.

 

Celkom zážitok je odlet z krajiny – najskôr pri vstupe do haly sme si vystáli slušný rad len preto, aby sme mohli vkročiť do haly. Následne omnoho dlhší rad pre checking (tomu sa nedalo vyhnúť ani automatom so self-checkingom, ani za pomoci ochotného personálu). Už s palubnými lístkami sme sa postavili do ďalšieho radu, kde nás pani v uniforme vybavila pečiatkou na palubný lístok, ktorú následne dôkladne skontrolovala ďalšia uniformovaná pani hneď za dverami. Po kontrole batožiny nasledoval ďalší rad na pasovú kontrolu, kde nás okrem pasu potešili ďalšou pečiatkou. Už sme boli v odletovej hale, ale pred odletom sme pre naše potešenie absolvovali ešte jednu kontrolu a samozrejme ďalšiu pečiatku. Číslo sedadla v lietadle takmer vôbec nebolo vidieť na palubnom lístku, kde kraľovali rozmazané pečiatky!

 

Ďalší silný zážitok bol pri vstupe do jedného múzea, kde brali iba presnú sumu vstupného (aj keď nápis Kassa bol väčší ako názov múzea). Keďže vstupné bolo 500 rubľov, s tisíc rubľovkou som nepochodil. Keď som sa následne vrátil hrdo s presnou sumou, pani mi dala 2 lístky, na čo ich ďalšia pani o dva metre ďalej zobrala (?) a tretia osoba sa na nás ochotne usmiala. Prečo tri osoby pri vstupe do múzea sedeli a ani jedna nevydávala peniaze, je príliš logická otázka... Múzeum ale stálo za to.

 

2.       Uniformy

 

Tie vidieť pri každej príležitosti, celkom pozoruhodné sú tie, ktoré strážia každý eskalátor v metre. Uniforiem sme si užili aj na hokeji, kde sme vzbudili ich pozornosť už pred štadiónmi. Kontrola na štadión v Moskve bola dôslednejšia než na letisku (tu našťastie bez bumažiek) a uniformy okamžite hrali presilovku. To nám ale nezobralo náladu pri povzbudzovaní, na čo uniformy reagovali bezradnými pohľadmi (zrejme bola naša reakcia podstatne rozdielna od reakcií domácich). Keď sme sedeli v hľadisku, zopár uniforiem nás po celý čas sledovalo pohľadom, zatiaľ čo jeden bez uniformy chcel byť nenápadný a zdola nás natáčal kamerou. Keď som mu do nej zamával, tak ju sklopil a chvíľu sa tváril, že ide natáčať hokej. Po chvíli sme už boli ale pre neho opäť zaujímavejší my, slovenskí fanúšikovia. A my sme sa pritom schuti bavili hokejom a povzbudzovaním. Po zápase sme mali pri sebe uniformy aj pri tom, ako sme pozdravili hráčov a ešte aj pri ceste na železničnú stanicu...

 

3.       Chodníky v zime

 

Ak by si niekto na Slovensku sťažoval (častokrát oprávnene) na kvalitu údržby chodníkov, exkurzia na tých ruských mu zmení optiku. Keďže ríny smerujú rovno na chodníky, lepšie podmienky si v mrazoch korčuliari ani nemôžu želať. Bežní ľudia si korčule na chodníky síce neberú, aj bez nich ale stvárajú rôzne piruety a vývrtky. Prispievajú k tomu aj občasné nárazy či tlačenice pri vstupoch tam, kde sú dvere. Pri tom všetkom v treskúcom ruskom mraze má väčšina Rusiek na sebe mini a vysoké podpätky, čo vzbudzuje obdiv nielen pre oblečenie.

Pri týchto reáliach musím ale vyzdvihnúť aj pozitíva, ktoré som zaznamenal:

1.       Platobnou kartou je možné platiť na takmer všetkých miestach, kde sme boli a aj sieť bankomatov je veľmi hustá.

2.       Z Moskvy do Petrohradu sme cestovali nočným vlakom, ktorého úroveň bola omnoho lepšia ako naše lôžka medzi Bratislavou a Košicami.

3.       Ruskí fanúšikovia na štadiónoch boli bezprostrední a priateľskí. Mnohí za nami prišli len tak na pokec a s uznaním hovorili o našich hráčoch, ale aj o Slovensku. Mnohí chceli meniť šály či ďalšie suveníry (čo sme aj urobili) a spústa sa chcela spolu fotiť.

Zažiť zimu a snehovú metelicu na Červenom námestí, ale najmä chrámy a architektúru Petrohradu, je ozajstný zážitok. Toto mesto je jedno z najkrajších aké som videl. Ak ku tomu pridám skvelú partiu fanúšikov, s ktorými som krátky zájazd absolvoval, celkový dojem bol výnimočný napriek tomu, že sme priniesli domov len jeden hokejový bod. Tých cestovných bolo určite viac.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?