Aj keď náš červený premiér vidí vo svojom dvojfarebnom boľševickom svete na Ukrajine „konflikt Ruska a USA“, tento vojnový konflikt je aj vojnou Európy. Nielen preto, že sa odohráva na európskom kontinente a nielen preto, že napätie sa na Ukrajine začalo stupňovať po odmietnutí Asociačnej dohody s EÚ. Je to najmä preto, že sa tu jasne jedná o právo ľudí slobodne sa rozhodnúť kam chcú patriť a o to, či budú platiť pravidlá. Tie jasne porušuje ruský agresor, ktorý anektoval časť územie suverénneho štátu a porušil všetky medzinárodné pravidlá a dohody (dokonca aj také, ktoré sám podpísal – najvypuklejším príkladom je Budapeštianska dohoda z r.1994, ktorou sa aj Rusi zaviazali garantovať hranice a územnú celistvosť Ukrajiny) a následne podporuje dodávkami vojakov a zbraní násilie a terorizmus.
Ukrajina bojuje proti rovnakému princípu, voči akému bojovalo v rokoch 1938 a 1968 Československo. V oboch prípadoch sme stáli proti obrovskej územnej aj materiálnej presile. Dnes, keď sme súčasťou Európy, ktorá svoju existenciu založila na spolupráci a voľnom obchode, máme povinnosť dohliadať na to, aby sa nestalo, že krajina, ktorá má vo svojej držbe moc, bude diktovať svojmu okoliu podmienky. Európska únia nie je vojenská mocnosť. Nemôže sa voči zlu postaviť armádou. Jediné nástroje, ktoré má v rukách, sú mierové. Ak sa Rusko chce podieľať na slobodnej výmene tovarov, služieb a kapitálu, musí sa správať tak, ako sa správajú vyspelé európske krajiny už od roku 1945. Sankcie sú namierené voči garnitúre, ktorá si myslí, že problémy v zahraničnej politike sa dajú riešiť len silou. A zdá sa, že naozaj začínajú fungovať a zbrane začínajú utíchať.
Náš premiér Robert Fico sa tvári, že konflikt na Ukrajine je čisto ekonomická záležitosť. Zabudol, že pri nereagovaní na túto vážnu situáciu by mala nečinnosť aj omnoho vážnejšie ekonomické dôsledky. Zabudol ale hlavne na to, že byť na čele štátu, to si vyžaduje aj štátnický rozmer osobnosti. Jeho dehonestujúce vyjadrenia na adresu ukrajinského prezidenta („neverím mu každé slovo“?!) sú urážkou nielen občanov nášho najväčšieho suseda, ale aj slušných občanov Slovenska a EÚ, ktorí si želajú mier a slobodné rozhodovanie ľudí o svojej budúcnosti. Zároveň má ten istý Fico strach debatovať na túto súčasnú najaktuálnejšiu tému v parlamente. V Európskom parlamente pritom na túto tému debatujeme denne a s najvyššími predstaviteľmi.
Tak ako sme sa pred štyridsiatimi a sedemdesiatimi rokmi jasne postavili proti zlu, tak sa proti nemu musíme postaviť aj dnes. Bez ohľadu na to, z ktorej svetovej strany prichádza. Musíme sa postaviť práve preto, aby sme zabránili agresii a šíreniu vojnového konfliktu. Vieme totiž, že na víťazstvo zla stačí, aby dobrí ľudia sedeli so založenými rukami...
