Zabehol som si nyc maratón

Autor: Ivan Štefanec | 9.11.2015 o 20:38 | (upravené 10.11.2015 o 9:05) Karma článku: 7,48 | Prečítané:  923x

Mám rád výzvy a šport. Urobiť si olympijský triatlon, zajazdiť si formulu 1, na bicykli z Bratislavy do Bruselu – to všetko som si splnil a o maratóne som sníval už dlhšie.

Veľmi k tomu pomohla partia kamarátov, s ktorými pravidelne hrávame tenisové turnaje. Začiatkom júla mi povedali o pláne zabehnúť si maratón v New Yorku a mne viac nebolo treba. Po dovolenke a tradičnom krásnom behu Od Tatier k Dunaju som začal s prípravou na maratón. Viem, že to je o inom ako všetky ostatné behy a preto som prvýkrát požiadal o pomoc a radu priateľa trénera Marcela. „Máš čas behať 5x do týždňa?“ bola jeho prvá otázka. „Budem musieť“ bola jednoznačná odpoveď a v hlave už som si usporadúval program, podľa ktorého som musel trénovať všade, kde som v tom čase pracoval – okrem Slovenska som tak behal aj v Belgicku, Francúzsku, Poľsku, Taiwane, Španielsku... Práve v poslednej krajine som nadviazal úprimné priateľstvo so španielskym kapitánom lietadla a tiež amatérskym maratóncom, od ktorého mi prišiel prvý gratulačný pozdrav. J

Najväčší maratón sveta je udalosťou, parádou, zážitkom. Už len registrácia mi vyrazila dych, keďže organizácia registrácie viac ako 50,000 bežcov je urobená tak, že som svoje číslo a štartovný balíček dostal doslova v pár sekundách. Na štart je potom treba prísť minimálne 2 hodiny vopred, ale služby na mieste sú opäť skvelé – voda, energetické nápoje, jedlo, energetické tyčinky – to všetko je k dispozícii pre tých, ktorí sa nestihli naraňajkovať. Každý bežec má stanovený čas štartu a koridoru. Na každom kroku sú dobrovoľníci, ochotní poskytovať všetky informácie.

Štart zo Staten Island vedie priamo na Verazzano Bridge. Po hymne a štartovnom výstrele znie Sinatrovo „New York, New York“ a v mravenisku bežcov sa môžem kochať výhľadom z diaľky na ranný Manhattan. Rozbeh je vtedy pomalý, ale emotívny a spontánny. Po zhruba 3km schádzam z mosta do Brooklynu a pripadá mi to, ako keby sme vbehli na štadión.

Až tam som si uvedomil, čo ma čaká -  neustále povzbudzovanie, pokrik, mávanie, hudba, potlesk, dotyky ľudí doslova z celého sveta. Bežia tu bežci z viac ako 70 krajín sveta a na chodníkoch to aj vidieť – už pri prvých krokoch na Brooklyne som počul „Slovakia, Slovakia“ a neveriacky som sa otáčal – bežal som v tričku s našim národným znakom a ľudia podľa toho povzbudzovali! Snažil som sa im po takýchto pokrikoch vždy zamávať a pozdraviť. Celý Brooklyn bol posiaty z oboch strán povzbudzujúcimi ľuďmi, hudobnými skupinami, deťmi aj dospelými s nastavenými dlaňami „Give me your five!“ - a ja som si s nimi aj plácal J. Pred domami, krčmičkami, kostolmi – všade postávali ľudia, mávali ešte aj kňazi pred kostolmi. To všetko dodáva obrovskú energiu a ja som si to užíval. Asi na desiatom kilometri som si uvedomil, že sa stále usmievam. A nielen ja, ale aj všetci okolo mňa...

Na Brooklyne sa beží takmer celá prvá polovička maratónu a bolo to ako za odmenu. Až zhruba na 20.kilometri som zistil, že pri tej energii som pred štartom asi dosť pil a potrebujem si odskočiť. Veľmi dobre som si pamätal, že to môže byť len do prenosných WC, aby človek nebol diskvalifikovaný. Dobehnem teda na najbližšiu občerstvovačku (bola na každej míli) a zabočím ku asi desiatim „weckám“. Na moje prekvapenie boli všetky obsadené! Asi pili viac viacerí – pomyslel som si a rozbehol sa teda na ďalšiu mílu – po tej som už bol úspešný a aj nepomerne ľahší.

O chvíľu vbehávame na Queens. Každá štvrť si pripravila osobitné privítanie a ľudí a transparentov je v Queense tuším ešte viac. Pozerám na kričiacu a mávajúcu skupinku asi siedmich krásavíc a normálne som vybuchol smiechom. Držali obrovský transparent „Runners are SEXY“ a okrem pobavenia som bol hneď aj sebavedomejší!

Z Queensu na Manhattan sa beží cez Queensboro Bridge a ten ma prekvapuje nepríjemným stúpaním a aj ostrým bočným studeným vetrom. O to viac si užívam výbeh z mostu na Manhattan, plný jačiacich ľudí. Pri moste dolu stojí policajt, ktorý okrem stráženia trate sám nastavuje dlaň na tlapňutie „High Five“! Bežím stredom širokánskej Prvej Avenue, pretože tu niekde by mali byť „naši“ – manželka aj kámoši, ktorí nebežali. V obrovskom hluku opäť počúvam aj „Slovakia, Slovakia“, ale vôbec sa nedá identifikovať, či to ide zľava, alebo sprava. Zrazu vidím pred „slovenským“ kostolom veľkú slovenskú zástavu a skupinku asi desiatich ľudí z konzulátu, ktorí poctivo povzbudzujú. Pribehnem k nim a všetci sme si tľapli - neviem, či kričali „Slovenskóóó“ silnejšie oni, alebo ja. Nasledujúci kilometer som bežal rýchlejšie...

Prvá Avenue je krásna a dlhá. Bežím po nej už 5 kilometrov a uvedomujem si, že treba šetriť sily. Dávam si na občerstvovačke gel - ten je síce odporný, ale verím, že užitočný. Kontrolujem si čas, ten je v poriadku – mal by som to „dať“ pod 4 hodiny, tak ako som si v kútiku duše želal.

Vbehávam na Bronx a predo mnou je posledná desiatka. Viem, že najťažšia. Teraz len príde hodina pravdy a ukáže sa, či mám natrénované. Aj tu ľudia povzbudzujú, ale vnímam to akosi menej. Sústreďujem sa na svoj beh, rytmus, sily. Doteraz som pil tak každých 5 km, teraz musím na každej míli. Bronx zvládam a 35.kilometer nás už víta opäť na Manhattane.

O chvíľu už bežím okolo Central Parku a želám si, aby som už videl cieľ! Lenže park je obrovský, kopcovitý a čaká ma posledných 5 km. Nohy začínajú tvrdnúť, akosi odchádza obraz aj zvuk. Uvedomujem si, že si musím čosi dať. Vyťahujem z vrecka svoj pripravený gel, ktorý chutí odporne sladko. Nasilu ho prehĺtam a trochu to pomáha. Hlavne psychicky. Keď už som tu, tak to DÁM! Hovorím sám so sebou a pri obrovskom hluku zo všetkých strán „Go, go, you are great!“ si vravím, že veď to viem, ale zabrať musím sám.

Na 38.kilometri mám fakt krízu a zrazu namiesto „Slovakia, Slovakia“ počujem „Slovenskó, Slovenskó“ – obzriem sa a vidím troch mladíkov s českými zástavami, ako mi mávajú a usmievajú sa. Tiež som im odmával a snažil vylúdiť úsmev, ale čo z toho bolo na mojej tvári, asi videli len oni. Neskutočne mi to ale pomohlo a zobral som sa. Po ďalšom kilometri som počul od kámošov „Ivááán“ a to som nielen mával, ale aj opäť sa smial. Tušil som, že cieľ je blízko. Hlava bola síce stále nižšie, ale keď mi zakričala asi míľu pred cieľom manželka, okolo ktorej som bežal, už som vedel, že je dobre.

Posledný kilometer som dal najrýchlejšie a do cieľa som vbehol s úsmevom a rukami nad hlavou. Čas 3:47:32 bol oveľa lepší, ako som si želal.

Medailu za dobeh som si nechal hrdo zavesiť na krk a ďalšiu mílu prijímal spolu s ostatnými gratulácie od skvelých organizátorov, ktorí nám neustále tlieskali. S troma organizátorkami som si ešte s úsmevom podebatil a potom už len pil vodu – mal som chuť na Váh, Hron a Dunaj dohomady.

Pomaly mi dochádzalo viac a viac, že sa mi to podarilo! Privítanie s manželkou stálo za to! Potom už len cesta metrom (pre bežcov v ten deň zadarmo) a po uliciach k hotelu, počas ktorej ma aj bežní ľudia zdravili a gratulovali. Tak, ako každému maratóncovi. Následne večera s kámošmi, s ktorými sme to oslávili. Dali sme to všetci štyria, ktorí sa postavili na štart!

New York City maratón bol životný zážitok. A opätovný dôkaz, že prekonávanie prekážok stojí za to. Najmä tých v našich hlavách. Bez ohľadu na cieľ, miesto, či vek.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?